MÔJ NÁZOR - AD HOMEOPATIA

            V predchádzajúcom čísle Prameňa vyšlo svedectvo detskej lekárky na tému užívania homeopatie. Zdá sa mi však dosť jednostranné a keďže som aj ja prešla cestou hľadania v tejto oblasti, chcela by som o tom napísať svoj pohľad, alebo skôr svedectvo. Je skôr o mojom „neviem“, ale možno aj toto „neviem“ niekomu pomôže sa zorientovať.
            Pred nejakými dvadsiatimi rokmi som bola homeopatiou nadšená. Hneď som si po preštudovaní dostupnej literatúry zaobstarala „svoj“ zväzok tubičiek. Už si až tak veľmi nepamätám, ako to vtedy na mňa zaúčinkovalo, ale viem, že odrazu z ničoho nič zmizol môj problém s intenzívnou, v pravidelných intervaloch sa opakujúcou bolesťou zubov. A až dodatočne, s odstupom mesiacov, som si naštudovala, že liek, ktorý som si primárne naordinovala na zlepšenie zaspávania, má aj svoju sekundárnu indikáciu – a tou je odstránenie bolesti zubov. Odvtedy som presvedčená o tom, že homeopatia nie je len placebo, v ktorom nemá čo účinkovať – ako to prezentujú niektorí - ale naozaj funguje.
            Postupom času sa začali množiť informácie o tom, že homeopatia nie je len taká neškodná liečebná metóda, ale že má aj nežiaduce účinky a hlavne svoje duchovné pozadie. Veľa sa o tom hovorilo na rozličných kresťanských konferenciách i na duchovných cvičeniach hlavne na východe Slovenska. Ostala som naozaj prekvapená, ako vďaka vypočutým prednáškam homeopatiu ostatní ľudia automaticky prijímali ako diablovu záležitosť. Ja som o tom až tak presvedčená nebola a nepokoj, ktorý som pri pohľade na homeopatiu ako na diablovu vec pociťovala, ma nútil hľadať odpovede. Zvlášť ma ale trápilo, že duchovná sila, ktorou som disponovala, akoby sa spotrebúvala na nájdenie odpovede, ako to s tou homeopatiou vlastne je. A podstatné veci v duchovnom živote mi unikali. Myslím, že práve toto je zákerná taktika, ktorú diabol používa voči nám. Sústrediť sa na nepodstatné veci týkajúce sa pravdy o homeopatii, a popritom odsunúť záujem o hľadanie pravých hodnôt, o svätosť života. Na druhej strane si myslím, že nie je dobré – a ani to nás, kresťanov nectí, ak za všetkým doposiaľ neobjasneným vidíme pôsobenie diabla.
            Pre mňa poctivé hľadanie bolo zvlášť dôležité, lebo moja práca v lekárni – a teda práca nielen s klasickou, ale aj s týmto druhom alternatívnej medicíny, ma nútila zaujať stanovisko. S malou dušičkou som sa teda opýtala na túto vec o. Mariána, ktorý vtedy pôsobil ako kňaz v našej farnosti. Sám s nami mnohé konferencie i duchovné cvičenia absolvoval a ja som predpokladala, že zdieľa na homeopatiu podobný pohľad ako spomínaní prednášajúci. Dostala som však prekvapujúcu odpoveď: „Ako môžeme prísť na to my, obyčajní ľudia, tu a teraz, či je homeopatia vec od diabla alebo nie? Ani Cirkev sa doposiaľ nevyjadrila... Nechaj Cirkev, nech sa k tomu vyjadrí... Je Ratzinger, je Kongregácia pre náuku viery, nech oni vydajú k tomu stanovisko! Ty sa tým netráp a venuj svoje sily svojmu duchovnému rastu!“ Táto odpoveď mi prinavrátila vnútorný pokoj.
            Odvtedy som sa ja osobne homeopatiou neliečila. Ani v lekárni ju sama od seba neodporúčam, ale keď si ju ľudia pýtajú, nepresviedčam ich o tom, aby sa rozhodli inak. A ak sa ma kresťan opýta na moje stanovisko, poviem mu o svojom hľadaní.
            Postupom času i Konferencia biskupov Slovenska vyjadrila svoj postoj k homeopatii (r. 1996). Podrobila ju skúške ďalšieho skúmania a ako som ďalej sledovala, rokmi sa Cirkev skôr stavia proti jej užívaniu ako za. Do istej miery sa k otázke homeopatie vyjadrila i Svätá stolica dokumentom z roku 2003, keď zaradila alternatívnu medicínu – a teda i homeopatiu medzi metódy, ktoré okultné hnutie New Age s obľubou používa.
            Ja som si v nasledovnom období – väčšinou na základe konkrétnych situácií - uvedomila niektoré veci, na ktoré by som chcela upozorniť:
            Je rozdiel, akým spôsobom sa homeopatické lieky vyrábajú. Či sa jedná o sériovú priemyselnú výrobu alebo výrobu individuálnu, kde je možnosť vedomého vkladania zariekacích „modlitieb“, ktoré s pôsobením Ducha Svätého nemajú nič spoločné.
            Tiež je rozdiel v tom, akú dôveru v homeopatický liek vkladám. Či homeopatii nedôverujem viac ako samotnému Bohu. Vysvetlím to na príklade. Raz za mnou prišla kolegyňa, nadšená z homeopatického seminára, kde sa hovorilo o lieku, ktorý je riešením na neplodnosť. A keďže s manželom už dlhšie trpeli týmto problémom, rozhodla sa, že homeopatický liek vyskúša. Vraj „veď nemám čo stratiť!“ Bolo mi to smiešne, no na moje veľké prekvapenie vzápätí otehotnela. Či to bola dôvera v liek alebo jeho účinok alebo iné okolnosti – k tomu je ťažko sa vyjadriť. Liek odporučila i mne, keďže ani my s manželom po niekoľkoročnom manželstve nemáme deti. Odmietla som. S manželom sme si vedomí, že darcom života je Boh a pripadalo by nám ako zrada jeho dôvery, keby sme to skúšali inak ako cez neho. A navyše prostriedkom, o duchovnom pozadí ktorého sa diskutuje.
            Pani doktorka v uverejnenom svedectve spomínala depresívne stavy i zlé sny osôb, ktorým homeopatiu podávala. I ja som pred rokmi počula o tom, že toto homeopatia môže spôsobiť, a zrazu som spontánne vyslovila: „Veď to sa stalo i mne! Veď i ja som sa po užívaní homeopatie dostala do depresie z ničoho nič!“ Dnes by som už nemala odvahu jednoznačne povedať, že v mojom prípade to bol následok užívania homeopatie. Stavy sviežosti a radosti v mojom živote sa cyklicky opakujú so stavmi nevysvetliteľného smútku a prázdnoty. Je to prirodzené a hlavne psychika ženy je takýmto cyklickým striedaním nálad charakteristická. Zlé sny sa mi snívali pri užívaní homeopatie, ale snívajú sa mi aj teraz – často ma niekto naháňa, prenasleduje, chce ma zabiť - je to realita každodenných stresujúcich okolností, ktoré sa následne odrážajú v mojich snoch. Tým však nechcem povedať, že niektoré osoby v dôsledku užívania homeopatie nemôžu trpieť psychickými problémami. Takýchto svedectiev nie je málo. Ale nie vždy ich príčinou musí byť homeopatia.
            Ďalšia skúsenosť, ktorú mám ohľadom homeopatie, sa dotýka ľudí, ktorí sa tejto liečebnej metóde venujú. Poznám ich len pár, preto nemôžem zovšeobecňovať. Ale o tých pár ľuďoch môžem povedať, že hoci sa hlásia ku kresťanstvu, prešli, žiaľ, vo svojom duchovnom živote kadečím. A to kadečo možno častokrát naozaj nazvať okultizmom väčších alebo menších rozmerov. Nie vždy si to však uvedomujú a niekedy sa dokonca považujú za „vyvolených“, ktorým bolo dané zvláštne vyššie osvietenie. Tento fenomén treba vidieť už v prvopočiatkoch homeopatie u jej samotného zakladateľa, o ktorom je známe, že kresťanské učenie i Cirkev odmietal.
            V priebehu homeopatickej liečby dochádza ku vzniku úzkeho vzťahu medzi homeopatom a pacientom. Pacient sa pred liečiteľom otvára, častokrát hovorí o dôverných a intímnych veciach. Je namieste obava, aký vplyv naňho môže mať homeopat s ezoterickým náhľadom. Nevylučujem však, že medzi homeopatmi sú i úprimní kresťania, ktorí hľadajú pravdu. Aspoň v počiatkoch používania homeopatie na Slovensku to tak bolo. Ako je to teraz, o tom nie som informovaná.
            Na záver by som chcela vysloviť svoj názor: my, kresťania, máme nesmierne silné prostriedky, ktorými môžeme bojovať proti chorobám, ktoré nás trápia. Je to modlitba k Bohu, ktorý všetko riadi a má nás rád, sviatosti i Božie Slovo, z ktorých smieme čerpať uzdravujúcu silu pre život. Veľmi dôležitým liekom pre naše celkové zdravie je čisté svedomie. A v neposlednom rade Kristov kríž, do ktorého smieme vkladať naše kríže a spolu s Kristom ich niesť. Očakávaná pomoc nemusí prísť hneď akoby šibnutím prútika, ale Ježiš pri ceste do cieľa ani nesľubuje cestu širokú a jednoduchú. Niekedy to môže byť aj cesta cez chorobu, neuzdravenie – tie však môžu mať v jeho pláne s nami pre nás veľkú hodnotu a význam. A posúďte: akú pomoc pre mňa predstavujú metódy, ktoré síce prechodne pomôžu, ale potom v noci mi spôsobia výčitky svedomia, či som nekonal proti Bohu?
            Nikdy som si nemyslela, že na tému homeopatie niekedy budem písať, nakoľko sa sama cítim v tejto otázke neistá a hľadajúca. Pripúšťam, že môj pohľad je dosť subjektívny a ovplyvnený vlastnými skúsenosťami a možno sa aj v niektorých veciach mýlim. Zrejme nikomu moje stanovisko nepovie jednoznačné áno alebo nie – to ani nebolo mojím cieľom. Ja som určite skôr proti ako za. Tiež ale čakám na konečné jednoznačné a jasné vyjadrenie Cirkvi k tejto záležitosti.
                                                                                                          Oľga